playlist

Dychtivé ruky, cudzie mestá - text

Zimná noc, z posledných síl putujeme,
na všetkom leží sneh, holý a tvrdý ako kosť,
o ktorú nestojí ani posledný štiaci pes,
pomaly putujeme pekelným Ľadovým vetrom, ktorý tečie s nami
riečiskom svetiel a Ľudoprázdnych ulíc.
V nás viera - neviera. A okolo nás všade
v ostrom očernievajúcom svištiacom mraze bez tieňa
týčia sa svetielkujúcotemné nebotyčné obrovské
hranaté domy z papiera.

Zimná noc, z posledných síl putujeme.
Na všetkom leží sneh. V zákrute na konci prázdneho tunela
s dlhým kvílením v protismere spánku
míňa nás vysvietený poloprázdny vlak metra
a v ňom meraví, tenkí, neurčití, približní ľudia
s hlavami trochu z ničoho a trochu z papiera.

Zimná noc, z posledných síl putujeme.
Cez napnuté tenké zvukotesné steny obrovských
papierových domov sa k nám pohýňajú
zväčšené, zvnútra vykreslené protitiene –
v polospánku aj v nespavosti bez prestávky hrajú
svoje súkromné utajené vojnové hry,

ponorené hlboko do chladných obrazoviek, ktoré
presakujú vo všetkých horľavých hlavách z polopapiera.
Ich bunky pípnu, programy zamieria: vyhraj
svoj súkromný boj! Znič svojho nepriateľa! Zbav ho
tela! Spáľ jeho tenkú bledú papierovú tvár!

Zimná noc, z posledných síl putujeme,
pokojným spiacim mestom. plným nekonečných
prízračných hranatých domov z papiera -
až Ľudským zavytím na nedotknutom snehu
nás primrazuje červená škvrna
divo pulzujúcej krvi. Uprostred mrazu nás páli
volanie druhej strany nepreniknuteľnej papierovej steny.
Páli ma neskutočný dotyk druhej strany,
boľavo možný dotyk z druhej strany papiera.
Dychtivé ruky,
cudzie mestá.
Predo mnou múr
a vo mne cesta.

Letný deň, úsvit, pomaly veslujeme
k žiarivým mestám, ich nepribližujúcej sa trblietavej stene
na druhom brehu rieky, ktorá pohltila čas.
V srdci mám úzko. Hlas škrípe v nás.

Letný deň, úsvit, pomaly veslujeme.
slnko vypaľuje na všetku ťažknúcu vodu ostré mihotavé
znamenia a tlenia. Široká rieka lenivo kamsi plynie. kde-tu sa blysne vrak ryby, ktorej
rozmnožené tiene uviazli na plytčine, kde
v živých troskách svieti prázdny jas.
Ten breh je v nás.

Letný deň, úsvit, pomaly veslujeme,
každým ponorením vesla mizne náš úsmev, každým
úderom klíči v nás neznáma tieseň,
v ďalekom tŕstí zavlní sa zamlčaný strach. Zaškriekajú
prelietajúci neznámi pestri vtáci - a v ich
prenikavom škreku ako v zaostrených šošovkách
zrazu vidíme druhý breh celkom zblízka.

Divosi v papierových maskách tvári
tam na okraji nehybného šášia s privretými očami,
čakajú na nás a bez pohnutia vystreľujú
čosi neviditeľné a otrávené, čo elektrizujúco zasahuje
hlboko vnútri nás aj naše
papierovo vzbĺkajúce tiene –
bez kvapky krvi, bez stopy.
Divosi stoja na opačnej, nepriznanej strane
našej vlastnej krvi,
v papierových blednúcich tvárach
nemo a bez pohnutia striehnu na svoj čas.

Letný deň, ráno, pomaly veslujeme
proti rozvlnenej vzdušnej stene. Pot svieti
proti slnku, pot páli na čele aj na svaloch. Dotyk
druhého brehu nás páli.

Dotyk druhého brehu nás páli. Slnko nás unáša.
Oslepuje nás ťarcha vôd.
V dychtivých rukách Ľahké chvenie.
Veslo je v rieke. Hlboko
v srdci mokvá úzky brod.

Text přidal Ibanez1991


Přihlášení

Registrovat se

Momentky

Dežo Ursinytexty

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace.